Osem rokov neustálej bolestí skoncilo
pre kanadského zubára, ked bol pozehnany medailov,
ktorú pobozkala Panna Mária v Garabandále.

OBNOVENY ZIVOT
Michal Rozeluk, D.D.S.

Teraz doplnené po vyse 8 rokoch.

Rok 1986 sa zacal pre mna a pre moju rodinu ako velky. Moja cinnost ako zubára bola velmi úspesná. Nase dve deti, desatrocná Natalka a sest rocny Andrej, sa v skole velmi dobre ucili. Zaujímal som sa o kazdy mozny sport, ktory môzte spomenút: hokej, baseball, tenis, skvas, badminton, plávanie, vodné lyzovanie, golf.

    Letnymi vecerami sme si s detmi hádzali loptu. Ako kanadsky prezident Ukrajinskej Mládezníckej Organizácie som tam zvykol brigádnicit. Helena, moja manzelka, ucila na ciastocny úväzok v ukrajinskej skole a vozila deti na rozlicné hudobné a sportové krúzky. Spolu s Helenou sme sa práve stali clenmi spevokolu, ktory sa práve chystal toho marca na svoju premiéru s novym dirigentom. Jednym slovom, boli sme posperujúcou, aktívnou a stastnou rodinou.

    19. februára 1986 som ako obycajne som isiel na nácvik speváckeho zboru. Helena sa necítila velmi dobre a tak nebola ten vecer so mnou. Ked som sa autom vracal domov, na jednej krizovatke som zastavil., aby som odbocil dolava. V spätnom zrkadle som videl ako sa dva reflektory objavili spoza zatácky a rútili sa velkou rychlostou. Poslednú vec, ktorú pamätám, boli tie dva reflektory takmer na mne. Dodnes nepamätám, ako som vysiel z auta, ale co pamätám je to, ze som stal vonku opierajúc sa o kapotu auta, ktoré následkom zrázky bolo odvrhnuté na druhy koniec krizovatky. Cítil som sa velmi slaby a chory. Za chvílu prisiel na miesto policajt a obvinil dmhého vodica z bezohladnej jazdy. Na rohu krizovatky bola ambulancia, ale ani úcastníci ani policajt nepomysleli na to.. aby ma vzali do nemocnice. Nechali ma proste odíst domov v mojom vlastnom aute.

    Podarilo sa mi tej noci akosi dôjst spät domov, ale nasledujúce ráno ma to poriadne zasiahlo. Nemohol som sa pohnút. Mal som strasne bolesti v hlave, krku, ramenách a chrbte. Musel som v ten den zrusit mojich pacientov a isiel som k svojmu lekárovi. Tak sa zacala nekonecná osemrocná procesia návstev lekárov, právnikov, terapeutov, chiropraktikov, specialistov, rentgenov, dokonca i psychiatristov, na vysetrenia a rozlicné procedúry, z ktorych ziadna nebola dlho úcinná, ak vôbec bola. Mal som zlú reakciu na väcsinu predpísanych liekov a nemohol som ich pouzívat. Jediné, co mi zostalo na utísenie bolesti, bol Tylenol-3, ktory nemal na mna ziadne negatívne úcinky. Ako hodinky za osem rokov Helena kazdé tri tyzdne obnovovala môj recept na 100 Tylenolov. Co povedali lekári? Mal som trvalo poskodeny krk a celust (TMJ). V skutocnosti sa nic nedalo robit. Mohol som uz len ocakávat vzrastajúcu artritídu v krku a hore v chrbte a dôchodok za pät rokov ako následok vzrastajúcej neschopnosti.

INY SPÔSOB ZIVOTA

Po nehode som bol v neustálej bolesti sedem dní v tyzdni. Tylenol-3 pomohol len aby sa to dalo znásat, ale ani to nie vzdy. Casto prisli periódy ukrutnej bolesti, ktorá trvala 40 hodín, ktorú nemohol zvládnut ziadny liek na útísenie bolesti. Vtedy som musel lezat rovno na chrbte na podlahe, neschopny sa pohnút, neschopny jest. Casto som od bolesti zvracal.

    Bol som tiez krácajúcim barometrom schopnym cítit zmeny pocasia 48 hodín dopredu, lepsie nez tí, co predpovedajú pocasie. Radsej by som nechcel pamätat dva dni, ktoré predchádzali tomádo, ktoréjedného roka zasiahlo komunitu nedaleko násho mesta.

    Bolo po radostí, ktorú som mával, ked som sa úcastnil stretnutí mládeze. Úcastnil som sa ich, lebo som tam nutne musel byt, ale cas kurzu som strávil leziac na podlahe. Bolo to proste velmi bolestivé len sa zobudit kazdé ráno a pokúsit sa zodvihnút deti. Cudovali sa, preco som na nich bol vzdy zlostny. Bol som nervózny a hovoril som im, aby ma nechali samého.

    Nás spolocensky zivot sa scvrkol takmer na nic a pocas tych rokov sme museli zmsit tolké pozvania a prísluby, ze sme stratili pomeme vela priatelov. V úrade som nemohol dobre robit. Bojoval som so svojou bolestou. Velakrát ma musel niekto z úradu odviest domov, lebo sám som nebol schopny. V priebehu siestich tyzdnov od nehody obidvaja z mojich zamestnancov odisli pre stres zo situácie. Helena musela zastúpit jednu z nich, dokial sme nasli niekoho iného na náhradu asistentky. Dakujem Bohu, ze väcsina mojich pacientov chápala môj problém a nevadilo im velmi, ked som musel zrusit dohodnuté stretnutie, niekedy len krátko pred tym. Stávalo sa to po nehode tak casto, ze niektorí pacienti volali prv nez odisli z domu, aby sa presvedcili, ze som este tam. V case medzi februárom 1986 a aprílom 1994 som tyzdenne vynechal pol az dva a pol pracovného dna. Císla mám zdokumentované. A netreba vela, aby bolo jasné, ako to ovplyvnilo nasu fínancnú situáciu. Vdaka Bohu, ze som vtedy nestratil úplne svoje zamestnanie a ze Boh na nás dohliadal, ked sme na tom boli najhorsie.

    Následkom toho som upadol do strasného stavu depresie. Pomocou mi bola len moja rodina (moja manzelka Helena, moja matka Irena a môj brat Jerry). Velakrát som ziadal svoju zenu Helenu, aby vzala sekeru a udrela ma po hlave alebo krku a vyslobodila ma z tej mizérie. A naozaj to bola mizéria, lebo ked som bol v úplnej agónii, nikto sa ku mne nemohol ozvat, alebo nejako inác mi pomôct.

    Ako prídavok k problémom, ktoré mi to spôsobovalo v ambulancii, musel som sa vzdat vsetkej svojej ochotníckej práce. Stiahol som sa do seba. Zivot nemal cenu.

MENIACI SA POSTOJ

V tom case som nebol velmi poboznym, ale zistil som, ze sa mením. Bolo to predovsetkym kvôli fantastickej podpore, ktorej sa mi dostávalo od zboznych osôb, mojej manzelky Heleny a matky. Prichytil som sa zrazu, ze sa v noci modlím. Zacal som cítat Sväté Písmo a prislúbil som Bohu, ze ju budem cítat kazdú noc do konca svojho zivota. Neboli pritom ziadne podmienky.

    Modlil som sa najmä za svoju matku, ktorú som vrelo miloval a u ktorej sa niekedy v tom case zistila rakovina. A zakial som sa ja modlil za nu, ona sa neprestajne modlila, aby Boh mne pomohol.

    Bolo to kvôli mojej matke, ze Helena aja sme isli do Garabandálu. Zila naozaj svoju viem obetovaním väcsiny svojho casu Cirkvi a zenskej lige. Varila a piekla chorym a navstevovala ich hoci sa sama necítíla dobre. Casto chodila so zenskou lÍgou na tyzdenné duchovné cvicenia.

    Ked sa rozlicné procedúry liecenia rakoviny ukázali neefektívne a lekári vyhlásili., ze nic sa viac nedá robit, zmierila sa s touto skutocnostou. Bolo to v lete roku 1993 a Helena a ja sme sa rozhodli, ze mozno pút by bola pre nu dobrá. Vedel som, ze by isla na nábozenskú pút, ale nie sama. Nuz som jej povedal, ze plánujeme íst na pút do Garabandálu a prislúbil som jej, ze pôjdeme vsetci spolu. Bola mimoriadne natesená a dúfala, ze bude este tolko zit, aby tú cestu urobila.

    Pocas septembra a októbra 1993 sajej stav vsak rapídne zhorsil. Ked som sa modlil, prosil som Boha, ze akju chce zobrat, je to Jeho vôla. A vziatju, to urobil 14. novembra 1993. Ja som bol samozrejme velmi smutny, ale zároven aj stastny kvôli nej - ale chybala mi. Úplne som zabudol na nasu navrhnutú návstevu Garabandálu.

CESTA

Krátko po novom roku a nasich ukrajinskych vianociach som cítil, ze ma nieco trápi. Pamätal som, ze som prislúbil svojej matke, ze pôjdem do Garabandálu a táto myslienka ma zozierala. Povedal som to Helena a tak sme sa rozhodli, ze sa pripojíme k púti Pracovníkov Panny Márie z Vrchu Karmel do Garabandálu pocas svätého tyzdna a Velkej Noci.

    Mali sme letiet z Toronta do New Yorku, kde sme sa mali stretnút s ostatnou skupinou. Ale prv, nez sme odisli, nehovoril som, ze pôjdem do Garabandálu, ale iba do Spanielska. Dokonca aj na ceste do New Yorku som nerestajne hovoril Helene, ze neviem, preco tam idem. Nebol som velmi pobozny. Nebol som typ osoby chodiacej s Bibliou v rukách alebo clovekom, co sa vzdy modlí. Poznamenal som Helene, ze tam budeme najmladsí a doniesol som si so sebou dokonca aj novelu o spiónoch, aby som ju cítal, ked sa budem nudit. Clovece, ale som sa zmylil o ludoch, ktorí tam isli! Táto cesta bola najlepsou vecou, ktorú som kedy urobil vo svojom zivote. Zachránila moje zdravie, môj rodinny zivot, moje manzelstvo, moju kariéru, a coje najdôlezitejsie, moju dusu.

    Na letísku v New Yorku Helena a ja sme okamzite rozoznali Joey a Marilynn Lomangino (cítaj Dzoui Lomandzino), pretoze sme z nich videli mnozstvo fotiek. Rosemarie Melencuk, nás sprievodca, nás pred nimi privítala, ale hanbili sme sa prihovorit sa k Joeymu. Predsa, boli sme dojatí, ze bol medzi pútnikmi.

    Stastne sme sa dostali do dedinky San Sebastian de Garabandal, a bolo to presne také, ako sme si predstavovali, ticho, spokojnost, malebné, domáce. Cítili sme sa tam velmi dobre, avsak moja bolest bola so mnou. Mal som svoje lieky a bral som Tylenol-3 ako nacasovany.

    Ked sme uz boli v dedine, oznámili, ze nasledujúci den po obede bude mat Joey príhovor o svojich skúsenostiach v dedinskom kostole. Samozrejme, ze Helena aja sme tam plánovali byt.

    Po príhovore Joeya sme sa vsetci postavili do radu uctit si jeho madailku (pobozkanú Pannou Máriou v Garabandále). Cítil som sa ako obycajne, bolest v krku, ramenách a sánke. Ale ked som pobozkal Joeyho medailku, - bolo to, nemôzem to vysvetlit do dnesného dna, - bolo to akoby vsetky moja energia sa proste vyparíla z môjho tela dole cez nohy. Este aj dnes si pamätám ten pocit. Sotva som mohol stát a padol by som, keby som sa nedrzal lavíc. Helena klacala v modlitbe, ked som sa vrátíl na nase miesto, ale ja som nemal sily, nuz som tam len sedel. Pomalicky sa mi vracala sila a vtedy a len vtedy som si mohol klaknút a modlit sa. Bolest tu vzdy bola. Nikdy predtym som v zivote nezazil podobny pocit. Myslel som si, ze to bol mozno vydychany vzduch, alebo ze som bol prílis unaveny. Nebol to bezny pocit ako na odpadnutie. Bob House, jeden z clenov púte, o niekolko dní spozoroval na mne nieco, mozno vyraz bolesti alebo spôsob ako som krácal a prihovoril sa k nám. Porozprávali sme sa a spomenul som mu moju nehodu a následnú chronickú bolest. Bob navrhol, aby som poziadal Joeyho., aby mi polozil medailu na krk, ale povedal som mu, ze som neprisiel preto do Garabandálu. Prisiel som kvôli svojej matke, aby som splnil slub, ktory somjej dal, ze sa za nu pomodlím. Povedal som mu, ze ak sa cokolvek má stat, stane sa aj tak, ale nebudem za seba prosit.

    Velky Piatok bol chladny a pochmúmy den, ktory zosilnil moje utrpenia. Biela Sobota bola este horsia. Bral som Tylenol-3 kazdé tri hodiny, len aby som sa mohol pohybovat. Vecer sa situácia stala akútnou. Nespal som celú noc.

    Vcasráno na velkonocnú nedelu, 3. apríla, som nebol schopny vstat a pripojit sa k ruzencovej procesii cez ulice dediny. Bolest bola taká prudká, ze som nemohol ani hlavu zodvihnút, ked dedincania prechádzali okolo domu, kde sme boli ubytovaní, spievajúc ruzenec. Ked som si zobral este tri Tylenoly-3, akosi sme boli neskorsie schopní zúcastnit sa na Sv. Omsi slúzenej otcom Tomásom Blessinom, duchovnym otcom túry. Den sa vliekol, az ked som o 18:00 konecne vzal svoje dve posledné Tylenoly.

UZDRAVENIE

0 ôsmej sme isli na veceru. Nechcelo sa mi velmi jest, ale Helena naliehala, aby som isiel. Ked sme vosli do restaurácie, ktorú mal Serafín, starsí brat vizionárky Koncity, prisiel Bob House a pytal sa, ci Joey dal medailku na môj krk. Odpovedal som mu, ze som ho o to neziadal. Bob ma potom zobral za rameno k Joeymu, ktory stal v rohu izby a povedal: „Joey, tu je clovek s tym bolavym chrbtom." Joey vzdy dzentlmen, okamzite vytiahol medailku, opytal sa ma, kde bolí a aby som mu tam dal jeho ruku. Nevedel som, co hovorí, ale zdalo sa mi, ze sa modlí. Potom mi povedal, aby som sa modlil a (zakial prikladal medailku) povedal: „Pamätaj, to závisí od Boha... ja sa za teba môzem iba ak modlit." Podakoval som mu. Necítil som vtedy ziadnu zmenu a stracná bolest, ktorou som trpel, tu vzdy bola. Navecerali sme sa a potom sme odisli, aby sme si pobalili kufre, lebo vcas ráno sme mali odíst.

    Dve hodiny potom, co sme sa pobalili, instinktívne som siahol po liekoch. Zrazu som si uvedomil, ze som nemal vôbec ziadnu bolest v krku, chrbte a sánke. Roky som si necítil takto svoj krk, v skutocnosti som si nemohol rozpomenút, kedy naposledy som bol takto úplne bez bolesti. Prv nez som isiel do postele, pomodlil som sa svoje modlitby, no lieky som nevzal, ale zdalo sa mi, ze o polnoci musím vstat a zobrat ich. 0 2:00 som sa zobudil a isiel som na záchod a potom, ked som sedel na posteli, siahol som po liekoch. Ale pockaj, ziadna bolest. Cítil som sa ohromne! Bol som si isty, ze ráno ma bolest "zabije", ale tentoraz som nepotreboval ziadne lieky. Pomodlil som sa ruzenec a dakoval som Panne Márii a Bohu za tych zopár hodín.

    Zobudil som sa pondelok skoro ráno a k môjmu úplnému údivu, cítil som sa absolútne ohromne. Dakoval som Bohu a cakal som, ze bolest zacne neskôr. Moja manzelka Helena nevedela nic o tychto pre mna ohromnych niekolkych hodinách. Ked sme nastúpili do autobusa, cakal som na bolest, - ale neprisla.

    Bob House, ten ohromne starostlivy Bob, prisiel ku mne, ked sme nastupovali do autobusa a dokonca prv nez vedel, co sa mi stalo, dal mi svoju medailku, ktorá bola presnou kopiou Joeyho a povedal mi, aby som ju denne uzíval. Veme to robím a ustavicne siju podrzujem.

    Ked autobus isiel na letiko do Santander, uvedomil som si, ze by to bolo nepekné odo mna nepovedat Joeymu a ostatnym zo skupiny o tychto ohromnych hodinách, ktoré som práve zakúsil. Osem hodín bez bolesti bolo pre mna proste fenomenálne a tak som kazdému v autobuse povedal o momentálnom stave môjho zdravia.

    Celú cestu som ocakával, ze ma bolest zasiahne, ale nestalo sa. Nasi noví priatelia k nám prichádzali a pytali sa: „Si este vzdy v poriadku?" ,,Áno/6 znela moja odpoved.

    Helena aja sme zmeskali prípojny let do Ontária z Kenedyho letiska v New Yorku a museli sme dalej cakat v uz i tak vycerpávajúcom dni. Ked sme neskoro vecer docetovali domov, bola zima a prsalo, druh pocasia, ktory ma obycajne drzal doma. Moji spolupracovníci boli na druhy den prekvapení, ked som prisiel do práce. Pocasie bolo strasné a oni vedeli, ze normálne nie som schopny pracovat v takéto dni. Videli moju tvár, poculi ma hovorit, videli moju energiu a ako som krácal. Nemohli z toho vyjst. Co sa vlastne stalo Michalovi?

NOVÁ PÔZICKA NA ZIVOT

Prakticky vsetci moji pacienti boli od toho casu udivení nad velkou zmenou, ktorá sa so mnou stala. Bol som ako stary doktor Miso pred nehodou. Zartoval som, bol som stastny, ziaril som. Odvtedy ma pocasie neovplyvnuje a Helena sa stazuje, ze stratila svoj krácajúci barometer. Energia? Mámjej dokonca prílis vela aj pre mojich zamestnancov, ktorych som odvtedy dokázal unavit kazdy den. Vzdy rozprávam o udalosti z Garabandálu. Jedna moja asistentka raz povedala svojej matke: „Michal je taky radostny, ze to nemôzem zniest/' Vidíte, nepoznala ma pred haváriou. A opät môzem svihat tymi golfovymi palicami, tahat tazky vozík, dvíhat tazké váhy a robit vsetko to, co som nemohol robit pocas ôsmych rokov. Je to ohromné.

    Helena aja sme odvtedy dali mnozstvo príhovorov o Garabandále a budeme to robit dovtedy, dokedy sme schopní to robit. Dakujem vsetkym tym, ktorí sú kvôli mne stastní, a ak Bozí plán je, aby sa mi bolest vrátila hoci aj v tejto minúte, nebudte pre to smutní. Dostal som jeden z najväcsích darov, aky kto môze dostat. Cítil som sa velmi stastny po tych pár hodinách a teraz po siedmych mesiacoch si clovek môze predstavit, za akého stastného sa pokladám. (doplnok: Terazje to uz vyse pät rokov bez bolestí.)

    Následkom tohto necakaného daru sa zivot mojej rodiny, priatelov a pacientov zmenil k lepsiemu, nespomínajúc mnohych inych, ktorí ma videli trpiet roky. Helena aj ja sa modlíme, aby aj oni boli odmenení a aby sme vsetei mohli byt skoro svedkami velkého Zázraku.

    Dodnes sa pytam, preco sa to stalo mne? Nemám ziadnej odpovede. Len Boh vie, ako dlho to bude trvat. Aleja mu kazdy den dakujem za ohromné pozehnanie, ktoré mi udelil. ***